HAMMERS OF MISFORTUNE sú kapela zo západného pobrežia Spojených štátov, inak podstatne lokálneho charakteru, ktorej členovia jednotlivo pôsobili v skupinách ako SLOUGH FEG (schválne pozrite, koľko u nás dostali) a GWAR (komentár netreba). Ich prvé albumy sú vraj kombináciou powermetalovej spupnosti (obohatenej o najrôznejšie black metalové, či folkové vplyvy) a nadhľadu, ktorý sa síce v hudobne nie príliš obohacujúcich GWAR míňal účinku, no tu mal vraj konečne udrieť na správnu strunu. Toto, plus aura podobnosti s talentovanými GIANT SQUID, plus skladba „Trot Out The Dead“, ktorá napriek prvoplánovej heavymetalovej chytľavosti pôsobila čímsi živočíšne vysokoškolským – predstavte si študentov menej vychytenej americkej „college“, ako v okuliaroch s hrubými rámami hobľujú NWOBHM – pôsobili ako dobrý dôvod zaobstarať si, hoci s miernym oneskorením, album „The Locust Years“.

Čokoľvek vám po prečítaní prvého odstavca napadne, sa v úvodných skladbách aj vyplní. Britániou strihnutý heavy metal najneskôr z polovice osemdesiatych rokov so všetkým, čo k nemu patrí, dopĺňajú hammondové harmónie napáchnuté rokmi sedemdesiatymi, a do toho všetkého nepríliš detailné duety mužských a ženských vokálov, na ktorých prevedenie kapela nekladie onen dôraz perfekcionizmu, a preto zostávajú prirodzené a číre. Progresívne aranže s nádychom psychedélie, hardrockové vypaľovačky striedané nasládlymi banálnymi popevkami, výnimočná spevavosť, chytľavosť, ale aj neodbytný pocit neujasnenosti, do akej miery je prítomná sebairónia chcená a schválna. Ponad to všetko nosná skladba albumu, „Trot Out The Dead“. Pokiaľ z kapely cítiť uvoľnenosť, neprestávate sa baviť. „Famine’s Lamp“ dýcha anglickým stredovekom, ústredný opakovaný motív dokonca stíha kombinovať s náznakmi drámy, celkový dojem z nej však už pomaly velí na vädnúcu úroveň albumu. HAMMERS OF MISFORTUNE akoby sa začali brať o dva stupne vážnejšie, na čo dopláca únosnosť miery balastu a vaty. „War Anthem“ i záverečná, akoby uzatvárajúca „Widow’s Wall“ v sebe nesú zaujímavé melodické nápady, no akoby sa kamsi stratilo to čarovné, čo doteraz konvertovalo gýč na postmodernu zafajčeného kabaretu z periférie a skriňu plnú spráchnivelých kostlivcov, ktorých ktosi poobliekal do klaunských kostýmov.

„The Locust Years“ je dodatočné vyplnenie bieleho miesta na heavymetalovej mape. S podobným čarovne naivným a muzikálovo gýčovým pohľadom na zvnútra vyžraný žáner sa stretávam prvýkrát a hoci podľa všetkých možných zdrojov nejde o vrchol HAMMERS OF MISFORTUNE, bolo zaujímavé s nimi túto púť absolvovať. Nie síce úplne horúci a nástojčivý, no rozhodne aspoň „doplňujúci“ tip pre všetkých, ktorých kedy oslovil postoj a prístup WALTARI, či dokonca Radošinského naivného divadla.